Náš Otec, ktorý chce doviesť Svoje deti do dokonalej svätosti, pozná hodnotu tavičovho ohňa.
Metalurg venuje najväčšiu pozornosť najvzácnejším kovom. Vkladá kov do horúceho ohňa, pretože len oheň v rafinérii roztaví kov, oddelí strusku a zvyšný čistý kov dostane nový perfektný tvar v matrici.
Dobrý metalurg nikdy neodíde od téglika, ale ako hovorí náš verš „posadí sa” vedľa neho, lebo ak sa teplota zvýši len o jeden stupeň, môže sa kov poškodiť.
Akonáhle pozbiera posledný zvyšok strusky z povrchu a v čistom kove uvidí odraz svojej tváre, zahasí oheň.
Arthur Tgappan Pierson
Sadol si k peci sedemkrát žeravejšej
a skúmal svoju vzácnu rudu,
nachýlil sa pritom s pátravým pohľadom
a stále silnejšie žeravil tú hrudu.
O tej rude vedel, že skúšku prekoná,
chcel z nej rýdze zlato,
aby vytvorená bola pre Kráľa koruna,
čo má skvosty, perly - cena nevýslovná.
Vložil naše zlato do páliaceho ohňa
a hoci sme často o odklad žiadali,
On videl tú strusku, čo sme nevideli
a pretavil ju i odstránil od nás.
Zlato bolo stále krajšie, žiarivejšie,
ale naše oči zaliate slzami
videli len oheň – nie Majstrovu ruku,
len sme sa pýtali s bôľom, obavami.
Naše zlato žiari stále väčším leskom
a odráža obraz Zlatníka tam hore,
s pohľadom láskavým skláňa sa nad ohňom,
my Ho nevidíme, On miluje nás skryte.
Či si máme myslieť, že to Jeho teší,
pôsobiť žiaľ, na chvíľu nám daný?
Oj nie! Veď cez kríž terajší
vidí večnú radosť, Pán náš milovaný.
Preto čaká a pozorne hľadí
s prenesmiernou láskou, a je isté,
že zlato netrpí ani o trochu viac,
ako potrebuje, aby bolo čisté.
L. B. Cowman
z knihy Pramene v púšti