Blíži sa hodina, keď k nám príde, rovnako ako prišla ku všetkým, správa:
„Vstaň a odíď z domova, kde si býval.
Z mesta, kde si pracoval. Od tvojej rodiny, od tvojich priateľov. Vstaň a vykroč na tvoju poslednú cestu.“ Čo vieme o tejto ceste? Čo vieme o krajine, do ktorej kráčame? Niečo sme čítali a niečo nám bolo odhalené Duchom, ale ako málo vieme o budúcnosti! Vieme o temnej a búrlivej rieke zvanej „smrť“. Boh nás vyzýva prekročiť ju, sľubujúc, že bude s nami. A čo príde po smrti? Aká ríša divov sa otvorí pred naším ohromeným zrakom? Aká scéna slávy bude odhalená nášmu pohľadu? Nikto sa nevrátil, aby nám o tom povedal.
Ale vieme dosť o nebeskej krajine, aby sme prijímali naše povolanie do nej s radosťou a potešením.
Ale vieme dosť o nebeskej krajine, aby sme prijímali naše povolanie do nej s radosťou a potešením. Cesta smrti môže byť temná, ale môžeme po nej kráčať bez strachu, vediac že Boh je s nami, keď kráčame temným údolím, a preto sa nemusíme báť zlého. Všetko, čo sme poznali a milovali zanecháme tu, ale prídeme do domu nášho Otca - do domu nášho Otca, kde je Ježiš - do toho kráľovského „mesta, majúceho pevné základy, ktorého Tvorcom a Staviteľom je Boh“. To bude naše posledné odlúčenie, aby sme žili navždy s Ním, naším milovaným, uprostred Jeho ľudu v Božej prítomnosti. Kresťan, rozjímaj mnoho nad nebom, pomôže ti to vykročiť ďalej a zabudnúť na námahu cesty. Toto slzavé údolie je len cestou k lepšej krajine.
Tento svet žiaľu je len odrazovým mostíkom k svetu veľkej radosti.
„Priprav nás, Pane, skrze nebeskú milosť,
pre Tvoje jasné nádvoria vo výsosti.
Potom pomôž našej duši vystúpiť,
a pridať sa k nebeskému zboru.“
Charles Spurgeon