Nech je ako dážď, ktorý padá na pokosenú lúku.
Žalm 72:6
Náš Kráľ má mnohé kosy a stále ich používa, aby kosil Svoje trávniky. Zvonivý zvuk osličky o kosu predpovedá, že budú zoťaté nespočetné steblá trávy, sedmokrások a iných kvetov. A tak aké boli krásne ráno, budú o niekoľko hodín ležať vo vyblednutých riadkoch.
V ľudskom živote sa snažíme smelo stáť pred kosou bolesti, pred nožnicami sklamania a kosákom smrti. A tak ako nie je možné vypestovať zamatový trávnik bez opakovaného kosenia, tak nie je možné rozvíjať život vyrovnaný, citlivý, láskavý a súcitný k iným bez toho, aby sme vytrvali, keď pôsobia Božie kosy.
Premýšľajme, ako často Božie slovo prirovnáva ľudí k tráve a Božiu slávu k jej kvetom.
Ale keď je tráva skosená, keď všetky nežné stebielka krvácajú a keď sa zdá, že bezútešnosť vládne tam, kde kedysi kvitli kvety, vtedy nastáva vhodný čas, aby padal Boží dážď ako lahodná spŕška, taká jemná a teplá.
Milá duša, Boh ťa kosí. Vo chvíli a potom znovu prichádza k tebe Kráľ so Svojou ostrou kosou.
Ale neobávaj sa Jeho kosy – lebo je isté, že za ňou bude nasledovať dážď.
F. B. Meyer
